had spí v nehybnom zátiší a s ním všetko vraj súvisí v žilách necítim žiadny chlad kto vie, čo ma tak môže hriať môže hriať už vriem a v hrudi spúšťam stroj ten stroj snáď ani nie je môj vidím do vecí priesvitných vecí, ktoré mi krátia dych krátia dych hovoríš, to musí byť len láskou vyletí zopár slov do nebies stále ma predo mnou malý náskok nečakám, ďalej dám sa ňou viesť slepo viesť horím ako odsúdená môj tieň všade ma môže nájsť mám chuť stále si niečo priať keď viem už ako štípe had štípe had tak sa dám viesť a strácam sa a takmer nevnímam nič, ani čas tak dám sa, slepo viesť dám stúpam a padám