Tak ako jabloň víta máj, čo pod kôrou sny prebudí, tak žena sníva že raz báj, tá stará báj, v nej zdvihne krídla. A žena v každom sne sa hrá s ňou, s tou bájou starou ako svet, a žena túži stať sa básňou, a cítiť v sebe dieťa znieť. Tak ako v ruži spieva dážď, a v tej sa tvár hneď rozjasní, tak žena cíti tíško rásť, rásť jemný tón, čo v tele klíči. Už cíti že v nej slnko spieva, tú pieseň starú ako svet, v jej tele spieva každá cieva, keď cíti v sebe dieťa znieť. Tak ako jabloň víta máj, keď v korunách jej zazvoní, tak odohrá sa stará báj, keď detskú tvár, dlaň matky víta. A to je zázrak taký krásny, že na kolená klesne svet, a žena zrazu je tou z básní, nad ktorú v svete sladšej niet. A matka víta detskú tvár, tú malú tvár, tú vôňu lúk, vždy pre ňu svieti ako jar, tvár zrodená zo sladkých lúk. S tým svetlom stále kráča, vietor je hádam raj, A preto hudbou rúk, po celý život chrániť bude ten svoj máj.