Krajinou krivých zrkadiel,
v ústrety bielych hôr
až tam, kde vyrastá
tieň v úsvite rán.
Krásou bájnych miest,
čarovnou hudbou
chladných hviezd
po nociach dám sa viesť
a žiaľ a spomienok pár
odletí v diaľ.
Bozkaj ma na pery,
aj keď už neveríš,
láska je hra nevinná.
A na dne pohára,
čosi v nás dohára
v pahrebách vyhasína.
Hrá harmonikár,
opitý kráľ, tancuje sám,
v tmách po putikách,
zbohom ti k ránu dám.
Svorke strážnych psov,
stratím sa, splyniem
s hustou hmlou,
z priesvitných múrov
číha strach,
do vriacich pľúc
valí sa mráz.
Vo víre falošných slov,
slnečných dní a detských snov,
rútim sa, v ušiach vlastný tep,
vzdialený zdá sa opačný breh.
Snáď, je to sen,
strašný sen,
zdania klam,
srdca vnem
ako dym
v povetrí...
Hrá harmonikár,
opitý kráľ tancuje sám,
v tmách po putikách,
zbohom ti k ránu dám...
Na krídlach divých včiel,
leskne sa v slnku jasný cieľ,
v ústach sa mieša pot a prach,
ja naposledy prekročím prah.
Krásou bájnych miest,
čarovnou hudbou
chladných hviezd
po nociach dám sa viesť
a žiaľ jak spomienok pár
odletí v diaľ.
Bozkaj ma na pery,
aj keď už neveríš,
láska je hra nevinná.
A na dne pohára,
čosi v nás dohára
v pahrebách vyhasína.
Hrá harmonikár,
opitý kráľ, tancuje sám,
v tmách po putikách,
zbohom ti k ránu....
Hrá harmonikár,
opitý kráľ, tancuje sám,
v tmách po putikách,
zbohom ti k ránu dám.
