Sťa skaly tvrdé, nemenné, v pevnú horu zlúčené, ohňom bleskov národy v jeden spojené. Tokom času skúšané, vetrom, mrazom hlodané. Tak túžim vás ja vidieť i dnes tak spolu stáť. Sťa vetvy živé, zelené, do tela stromu spletené, do tejto zeme národa vrástli korene. Prachom dejín hrdúsené, zradou, besmi hryzené. Tak túžim s bratmi zvolať „toto je Slavia!“ Od krajov páľav, nehostinných stepí, k úrodných rovinám, nekonečných vôd. Do ríše lesov, mýtov a bohov, k ľadových kryhám železných hôr. Dunenie bubnov, popevky píšťaly, ohne na horách, bujaré spevy. Kultúra vznešená, rinčiace zbrane, spoločná reč, spoločné korene. Sťa skaly tvrdé, nemenné, v pevnú horu zlúčené, ohňom bleskov národy v jeden spojené. Tokom času skúšané, vetrom, mrazom hlodané. Tak túžim vás ja vidieť i dnes tak spolu stáť. Sťa vetvy živé, zelené, do tela stromu spletené, do tejto zeme národa vrástli korene. Prachom dejín hrdúsené, zradou, besmi hryzené. Tak túžim s bratmi zvolať „toto je Slavia!“ Chladnú ohne, chladnú srdcia, hora padá, rozsýpa sa. Plynie vek len v márnosti, rozbrojoch, žalosti. Hynie strom, v prach suchá kôra obrátená, bez života. V svete mocných slabý je hlas dávnej Slavie.