Zo skál ťažko rozoznávaš
život pod vodou
a ak niečo uvidíš,
tak iba náhodou.
Noha stráca pevnú zem
a ja klesám vo vlnách,
čas sa pri mne zastavil,
už necítim strach
Tisíc drobných svetielok
si blúdi chladnou tmou,
riasy medzi útesmi
si krátia chvíle hrou.
Všetky smutné spomienky
ticho kĺžu hladinou,
skúšam porovnať náš svet
s touto krajinou.
Tak zázračnou, žiarivou,
bez slnka nad hlavou.
Priezračnou, slobodnou,
bez zbytočných slov - pod vodou.
Neviem, či sa vynorím,
či mám zostať s ňou.
Načo majú ľudia sny,
keď ich aj tak nežijú,
nechcú vidieť iný svet
a ten svoj zabijú.
Všetky hrozné myšlienky
ticho miznú s hladinou,
ako zastať spojený
s touto krajinou.
