Aj mne sa občas rozplynú obrazy do blízka, hľadám jedinú pravdu javiska. Aj mne sa občas vytratí úsmev ako duch, no keď sa k nebu obrátim, dýcham nielen vzduch. Nie som iná ako vy, keď dospievam, chcem ísť spať, občas tiež sahám v okolí, no túžim sa ich vzdať. Som to ja, keď raz bude tma, svetlá, á,á,á, nezradia á,á,á, kto som ja, ozajstná, svetlá, á,á,á, nezradia, kto som ja. Aj mne sa občas podarí zmýliť si vzduch a zem, od zimy až do jari po vlastných svetoch lyžujem. Aj mne občas prihorí, keď varím nebesám a tiež po nočných oslavách ráno v zrkadle ľaknem sa. No som to ja, keď raz bude tma svetlá, á,á,á, nezradia, kto som ja, ozajstná, svetlá, á,á,á, nezradia. Najväčšia bolesť je, keď pocity svoje popieraš, každý má svoje ja a nejde sa ho vzdať, každý má svoje ja, za ktorým musí stáť.